Hneď na začiatok chcem pripomenúť, že my nie sme prví, ktorí ľuďom z Lunika IX otvárali cestu k Bohu. Pred nami sa veľmi veľa ľudí modlilo za toto sídlisko. Po rokoch modlitby sa dočkali toho, že ich sila z modlitby je prelievaná do sily apoštolátu. Misia začala ponukou dvoch kňazov - mňa zo spišskej diecézy a Emanuela Čuríka z nitrianskej.My sme ponúkli svoje sily a schopnosti a Arcibiskupský úrad v Košiciach nám prisľúbil pomoc najmä pri začínaní misie. Úlohou misie je založiť fungujúcu farnosť. Toho sme si boli vedomí hneď od začiatku a preto základ našej činnosti bol apoštolát. Hoci sme na toto sídlisko boli pridelení od začiatku júla, pravidelné verejné sväté omše pre ľudí sme začali mávať až začiatkom augusta. Na začiatku sme boli ubytovaní na fare v Myslave, pretože náš byt, ktorý nám poskytlo mesto Košice priamo na sídlisku, musel prejsť rekonštrukciou.Sme vďační mestu Košice za to, že pochopili, aká je dôležitá duchovná obroda a výchova svedomia pre Rómov. Bez nej sú všetky projekty odsúdené na neúspech. Chceli by sme poďakovať aj Arcibiskupskému úradu v Košicich, ktorý dodnes za nás platí náklady na ubytovanie. Zo svojich prostriedkov by sme to neboli schopní utiahnuť. Chceme tiež poďakovať všetkým dobrým ľuďom z Myslavy, Košíc a z celého Slovenska, ktorí nám pomohli so zariadením bytu a kaplnky.Zažili sme chvíle prvotného nadšenia, keď prišlo na svätú omšu dosť veľa detí, mnohí však chodievali iba zo zvedavosti. Na začiatku bol problém aj s odpoveďami pri svätej omši. Museli sme vytlačiť krátke omšové texty, najmä v začiatkoch bez nich nebolo možné dočkať sa odpovede na „Pán s vami“. Skoro nikto sa nevedel prežehnať a na prvom svätom prijímaní boli asi šiesti obyvatelia zo sídliska, ktoré má viac ako šesť tisíc obyvateľov.Veľkým problémom bolo aj miesto, kde sa sväté omše slúžili. Jediným vhodným miestom bola sála kultúrneho domu, alebo ako sme to nazvali „nekultúrneho domu“. Táto sála bola v dezolátnom stave aj z toho dôvodu, lebo jeden z poslancov mesta Košice tam mal otvorený bar. Sväté omše sme mohli mávať iba v čase, keď do baru chodievalo menej zákazníkov, aby sme „nekazili tržbu“.Hneď po svätej omši sme sa museli zbaliť a jediné miesto, kde sme sa mohli porozprávať s našimi prvými veriacimi bola ulica. Viackrát sa nám stalo, že v sobotu večer neupratali sálu a my sme svätú omšu mali vonku na terase, prípadne sme sa museli dohadovať s opilcami v bare o tom, že sála na chvíľku bude slúžiť inej - nevýnosnej kultúre. Detí v tom čase nechodievalo veľa a nečudujem sa slušným rodičom, že ich do takého prostredia nechceli púšťať.Hneď po svätej omši si deti mohli na chvíľočku zahrať stolný futbal - calcetto v maringotke pred našou bytovkou. Túto maringotku nám na začiatku požičali Saleziáni don Bosca z Bardejova. Sme im za to veľmi vďační. Bola to pre náš apoštolát veľká pomoc najmä v začiatkoch. Do maringotky na hry mohli prísť iba tí, ktorí boli na svätej omši a slušne sa tam správali.Od ostatných obyvateľov sídliska, ktorí boli naučení, že dostávali všetko a oni nemuseli robiť nič sme si museli vypočuť rôzne komentáre. Už od začiatku sme sa usilovali o to, aby si najmä deti všetko museli zaslúžiť. Je normálne, že ak rozumný človek niečo chce, musí si to zaslúžiť.V septembri 2003 sme začali v škole učiť náboženstvo. Keď si nás pani riaditeľka školy „preklepla“ a zistila, že nám môže dôverovať, sama nám v októbri ponúkla priestory v škole. Boli to priestory bývalej dielne, ktoré sme s pomocou sponzorov U.S.Steel Košice, s.r.o., Kirche in Not a Renovabis upravili a dodnes nám výborne slúžia nielen na vyučovanie náboženstva, ale aj na slúženie svätých omší a organizovanie rôznych krúžkov. Sme vďační všetkým, ktorí nám pomohli.
Misia na Luniku IX - Začíname od nuly
Na prvej verejnej svätej omši sme mali viac novinárov ako Rómov z Lunika IX. Obeta sa konala na krčmovom stole, mali sme iba kríž a zopár stoličiek, obilné zrnko však už bolo zasiate oveľa skôr...