Ukrajina potrebuje EÚ ale aj EÚ potrebuje Ukrajinu...

Autor: Jozef Červeň | 23.1.2014 o 10:45 | Karma článku: 12,59 | Prečítané:  1598x

V lete som sa vybral na jeden zo svojich "nerozumných" výletov. Rozhodol som sa prejsť Ukrajinou. Mojím cieľom neboli nejaké konkrétne miesta, prechádzal som krajinou a usiloval som sa vnímať hlavne život obyčajných ľudí. Spával som v aute, aby som prešiel čo najviac, a aby som na druhý deň nemusel pokračovať peši. Je známy slogan: Príďte na dovolenku na Ukrajinu, vaše auto je už tu. :-) Prvý šok boli šóry na Poľsko-Ukrajinskej hranici. Ešte dobre, že som sa vrátil natankovať, lebo by som nebol mal dosť benzínu na 4 hodinové posúvanie sa v nezmyselnej kolóne, ktorú vlastne zdržiavalo jedine to, že colníci popri pití kávy občas preložili najskôr nejaký lístok a nakoniec po 4 hodinách pas z kopy bez bumažky na kopu, kde boli lístky a pasy s bumažkami.

mŕtve mesto Poleskojemŕtve mesto Poleskoje
Hneď za hraničným prechodom som narátal okolo desať čerpacích staníc, napadlo mi, či nemajú kontrakt s colníkmi, pretože skoro každé auto hneď po dlhom státí na hraniciach zamierilo natankovať. Hlavne autá, ktoré mali palubný počítač, lebo napriek ručičke, ktorá ukazovala polovicu nádrže, palubný počítač ukazoval mizerný dojazd. Vot technika. Po prechode hranicami som večer docestoval do mesta Ľviv. Veľmi pekné starobylé mesto, ktoré už konečne začali v centre opravovať. Mesto bolo večer prakticky prázdne, boli tam len ľudia, ktorí sa vracai domov z nákupov, či z práce. Na také pekné historické mesto príliš ticho a prázdno. Po odchode z príliš tichého historického mesta som sa vybral ešte viac na sever, chcel som navštíviť okolie mesta Černobyľ. Cesty sa začali zhoršovať a hlavne večer bolo cestovanie príliš nebezpečné pre chýbajúce biele čiary a pre množstvo dier a jám, z ktorých bola cesta poskladaná a ktoré boli občas prerušené nejakou súvislejšou vrstvou asfaltu. Najčastejšou značkou bola značka nerovnosti vozovky v úseku 5 km. Túto značku ste mohli vidieť každé 4 km - pre istotu. :-) Upokojujúce bolo,že každých 30 km bol servis, kde boli väčšinou autá s odtrhnutými nápravami, takže nebolo sa čoho báť. Pokúšal som sa zastaviť v nejakých menších reštikách pri ceste, väčšinou však nemali čo ponúknuť ani v čase obeda. Mali tam len pre svojich štamgastov na tanieri nakrajánu mäkkú salámu, cibuľu, horčicu, chlieb. To som ostal radšej pri zásobách, ktoré som si pre istotu zobral so sebou. Ak som konečne našiel nejakú reštiku, kde boli schopní urobiť nejaký obed, vyberal som niečo, čo kuchár bol schopný pripraviť jednému z mála, alebo jedinému hosťovi. Varili chutne a chutila mi aj špecialita "žarennoje serca", grilované kuracie srdcia s opekanými zemiakmi, ktoré kvôli mne určite pre vybrali z mrazáka. K hosťom boli veľmi úslužní a ak čvek niekoho popýtal o radu, oslovený nebol spokojný dovtedy, kým nenazrel spokojnosť u toho, komu pomáhal. To sa dnes v bohatších krajinách EÚ už vemi nenosí. Všade neskutočná bieda aj napriek tomu, že krajina je veľmi pekná a úrodná. V máloktorej krajine sa dá ísť pol hodiny autom okolo jedného obilného poľa... Prechádzať mŕtvou krajinou v okolí Černobyľa a odbehnúť si v mŕtvej zóne do mŕtveho mesta Poleskoje bolo pre mňa hlbokým zážitkom. Vidieť autobusové vyasfaltované námestie, z ktorého cez asfalt v strede vyrastajú statné brezy a vidieť velké mŕtve sídlisko bolo silným zážitkom. Do Černobyľu sa dalo dostať len turistickým zájazdom z Kijeva a to som radšej neriskoval nechávať auto niekde na parkovisku. Uvedomil som, akú smrť nielen ľudí, ale aj kultúry prináša so sebou ľudská nezodpovednosť. A tú som stretával na každom kroku. Poriadok aj v hlavnom meste bol len v okolí zahraničných firiem. Mestská doprava taká biedna, že by som sa bál stáť na hrdzavých schodoch autobusu, či sa podo mnou neprepadnú. Napriek všetkému som stretával veľa usmiatych ľudí, alebo ľudí, ktorí posedávali v parku na jednej z mála čistých lavičiek. Priznám sa, že som neprešiel celou Ukrajinou, bol som unavený z nezodpovednosti, s ktorou som sa stretával na každom kroku. Zo zlých ciest, z nanič služieb, z neporiadku zo šlendriánsky urobených stavebných a iných vecí, akoby som sa ocitol v jedenj veľkej zanedbanej rómskej osade. Na východ Ukrajiny som už ani nešiel, po niekoľkých dňoch som si to zamieril rovno na juh a cez Moldavsko som išiel do EÚ do Rumunska. Keď som sa konečne dostal cez hranice s Rumunskom, cez Moldavsko, ktoré je na tom ešte horšie ako Ukrajina (musel som napísať list ministrovi, aby ma pustili z krajiny), vydýchol som si a povedal som si - konečne doma. Nikdy som si nemyslel, že sa budem tešiť z toho, že som v Rumunsku. Vracal som sa severom Rumunska tou cestou, ktoru som prešiel pred niekoľkými rokmi a môžm povedať, že za ten čas sa Rumuni veľmi posunuli dopredu. Ukrajina naozaj potrebuje, aby sa dostala do EÚ. Potrebuje, aby tam prišlo viac solídnych firiem so svojou kultúrou. Tie menej solídne, viac vykorisťovateľské ako pamätajúce na budovanie ľudských zdrojov sú tam už dnes. Potrebuje, aby sa najmä ich mladí ľudia stretali s inými hodnotami, aby pribudlo zodpovednosti, ktorú zničil chmatársky socializmus. Ale aj EÚ potrebuje Ukrajinu, pretože napriek všetkému sú tam osobnosti, ktoré napriek všetkému nepodľahli konzumnému spôsobu života a vedia si v chudobe, v ktorej žijú, vážiť mnohé tradičné hodnoty, ktoré sa vytrácajú. EÚ potrebuje, aby v nej pribudlo ľudí so slovanskou dušou, ktorá sa vie podeliť aj málom. Rusko nemá veľmi čo Ukrajine ponúknuť a ani Ukrajina Rusku. Podľa toho, čo som mal možnosť zažiť, si myslím, že oni patria k nám, máme im čo dať a aj oni majú čo ponúknuť nám...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?