Základom pre výrobu korbáčikov je mlieko. Môže byť ovčie alebo aj kravské. Moja mama ich vyrába z kravského mlieka. Najskôr dá mlieko do veľkého hrnca v kuchyni, aby sa ohrialo na izbovú teplotu, najmä to, ktoré strávilo jeden deň v chladničke. Ak je teplota príliš nízka, trošku ho ohreje na šporáku. Potom do mlieka pridá trošku kyslého mlieka, aby syridlo dobre "chytilo". Po pridaní syridla sa čaká, kým sa z mlieka stane syr tej správnej zrelosti.

Táto zrelosť syra sa dá vyskúšať tak, že sa odreže kúsok zo syra a v horúcej vode sa skúsi, či sa syr už ťahá, teda, či je v horúcej vode vláčny. Ak sa nechá prekysnúť, potom sa stáva krehký a už sa z neho korbáčiky robiť nedajú. Keď má syr správnu zrelosť, pokrája sa na malé kúsky do horúcej vody, kde sa z neho uhnieti podlhovastý bochník, ktorý sa viackrát naťahuje, na koncoch sa spája, aby sa opäť natiahol. Takýmto spôsobom potom v korbáčikoch vznikne viac vlákien.

Po vyhnietení nasleduje samotné ťahanie. Z horúcej vody sa z tenšieho konca naťahuje syr do studenej vody a to tak, že sa prstami ťahá a zároveň sa krúti. Je potrebné veľa zručnosti na to, aby boli korbáčiky rovnomerne hrubé po celej dĺžke. Okrem zručnosti je potrebné mať aj tie ohňovzdorné ruky, lebo voda, z ktorej sa syr "ťahá" do studenej musí byť horúca. Počas ťahania si moja mama neustále prilieva horúcejšiu vodu. Už u nás bolo zopár odvážlivcov, ktorí si to chceli vyskúšať a necháapali, ako je možné v takej horúcej vode ešte aj pohybovať prstami.

Na konci sa jeden veľký korbáčik namotá na drevené navíjadlo a na jednej strane sa prereže. Hneď potom korbáčiky putujú do nasýteného slaného roztoku. Čím je roztok slanší, tým sú korbáčiky menej slané, pretože soľ neprenikne dovnútra a na povrchu urobí hladký povlak a korbáčiky potom nie sú mäkké, ale príjemne vŕzgajú pod zubami. Korbáčiky, ktoré robí moja mama, a teraz už aj sestra, rozoznám od ostatných práve vďaka tomu príjemnému vŕzganiu. Potom je možné ešte tieto korbáčiky pliesť, a prípadne dať vyúdiť. U nás, na Orave sa neobíde ani jedna väčšia slávnosť bez korbáčikov a zatiaľ jediný človek, ktorému nechutili, bol môj spolužiak Tasfai z Beninu v Afrike.

Neviem, či sa korbáčiky robili skôr v Poľsku ako na Slovensku. Moja mama pochádza zo Zázrivej a tam sa to naučila robiť od svojej mamy a ona zas od tej svojej... Teda ja som vuastne pouozázriuvec. Neprezradiu som toho priveľa? :-)