Dedinka v údolí pod košatou lipou 25.

Autor: Jozef Červeň | 5.7.2005 o 7:33 | Karma článku: 9,39 | Prečítané:  3371x

- Ja by som najradšej všetkých komunistov povešal! - vyjaril sa kňaz Ján Bernolák v roku 1989. O rok neskôr ho našli utopeného v Liptovskej Mare. Povedal pravdu a dopadol ako Ján Krstiteľ.

BOJOVNÍK ZA PRAVDU V roku 1989 prichádza nový farár Ján Bernolák. Už na začiatku bolo všetkým jasné, že je to človek, ktorý si dokáže urobiť vo veciach poriadok. Rázne sa postavil proti vžitým zlozvykom, najmä voči neskorým príchodom ľudí na sv. omšu. Zažil veľa prenasledovania zo strany štátnych úradov, ktorí mali tiež svoj podiel na smrti jeho otca. Nemôžeme mu preto zazlievať, že bol vo svojich postojoch niekedy trochu priostrý. Do Zubrohlavy prichádza v časoch, keď je treba otvorene povedať, čo je pravda a čo je lož. On sa nikdy pravdy nebál a vedel ju hájiť otvorene aj pred mocnými tohto sveta, hoci mu to často prinieslo nepríjemnosti. Svojim postojom mi pripomína postavu Jána Krstiteľa, ktorý dal život za pravdu. Raz prišla reč na komunistov a on sa o nich vyjadril takto: - Ja by som najradšej všetkých komunistov povešal! Keď to počula jedna zbožná teta, začala mu odporovať: - Pán farár, ako môžete niečo také povedať, ste predsa kňaz. - Veď ja by som ich len tak na chvíľku, na nitku, aby spadli na zem a aby sa prebrali. Bol hlboko veriacim kňazom, ktorému veľmi záležalo na spáse duší. Každý, kto videl jeho prístup k chorým ľuďom a k deťom, mohol vybadať, ako veľmi miloval ľudí. Jemu môžeme vďačiť za to, že zavolal do našej farnosti rehoľné sestry, ktoré svojou modlitbou a svojím apoštolátom robia tak veľa pre našu farnosť. Veľmi dobre si uvedomoval slová Jána Pavla II., že vysluhovanie sviatosti zmierenia z kňazských služieb je to nepochybne tá najťažšia a najchúlostivejšia, najnamáhavejšia a najnáročnejšia, ale zároveň aj najkrajšia, prinášajúca najväčšiu vnútornú radosť. Spovedával často a rád, ako sme to mohli všetci pocítiť. V júni 1990, keď pripravoval deti na prvé sväté prijímanie a mal mať s nimi nácvik na túto ich veľkú chvíľu, zmizol a nikto nevedel kde. Vtedy sa medzi ľuďmi rozšírilo veľa dohadov, v ktorých bolo veľa ohovárania a osočovania. Po niekoľkých dňoch ho našli utopeného v Liptovskej Mare. Takto skončil svoj život bojovník za pravdu. Zahynul tragicky 4. júna 1990 a na jeho pohrebe v Komjatnej sa ukázalo akú veľkú lásku mal k ľuďom a koľkí si skutočne obľúbili jeho. Niekoľko dní po jeho pohrebe som mal zvláštny sen, ktorý asi najlepšie vyjadrí môj vzťah k jeho smrti. Vo sne som ho videl oblečeného v bielom omšovom rúchu, stál pri oltári a usmieval sa. Videl som na ňom, že je spokojný. Bol to hlboko veriaci kňaz, preto som presvedčený, že skutočná pravda o jeho smrti, keď už bude na to vhodný čas, raz určite vyjde najavo. A hoci tí, čo spôsobili jeho smrť, sú ešte stále na slobode, spravodlivosti Božích mlynov neujdú. Všetci sme vedeli, že za neprístupným zovňajškom sa ukrýva dobré srdce. Vedel sa rozčúlene pohádať, ale keď zbadal, že nemá pravdu, vždy si to jednoducho priznal. Nebol človekom, ktorý by seba dával do popredia. Ak horlil, tak vždy iba za Božiu pravdu.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?