Tieňové rozhovory vyvolávajúce podozrievanie.Ak nie je možné o problémoch rozprávať so šéfmi, hľadajú sa iné možnosti. Hľadajú sa “spriaznené duše”, ktoré o sebe tvrdia, že nahliadli do fungovania systému a spolu s nimi sa hľadajú riešenia. Tieto rozhovory však veľmi často bývajú veľmi plytké a nezasahujú koreň problému, skončia iba pri nadávaní na niektorého šéfa, či na systém.Do týchto rozhovorov môžu veľa vniesť najmä pokojnejšie povahy, ktoré sa nenechajú unášať citmi, ale hľadajú rozumné východiská. Bolo by smutné, keby jediným rozumným východiskom bolo “držať hubu a krok”. Veľmi veľa tu dokážu rozumní starší pracovníci, ktorým sa dá bez problémov dôverovať. Na druhej strane je potrebné dávať si pozor na to, aby sa šéfom nedávali nálepky, ktoré si nezaslúžia, najmä aby sa nezveličovali ich chyby.Máme spoločný cieľ, tak prečo?Táto otázka sa veľmi často vynára najmä voči tým šéfom, ktorých tam väčšina vníma, akoby omylom postavených na zodpovedné miesto. Určité kroky týchto ľudí je niekedy veľmi ťažké zdôvodňovať. Jedna veľmi dôležitá zásada by ale mala byť paradigmou všetkých hodnotiacich súdov. Ten človek nám celkom určite nechce zle, iba sa mýli.Človeku, ktorý takto zle vedie svojich podriadených často môžu chýbať vedomosti o skupinových procesoch, nemusí mať dostatočné vedomosti a často len napodobňuje výchovné pôsobenie tých, ktorí predtým viedli jeho. Často sa stáva, že tí, ktorí nadávali na svojich šéfov a nepáčil sa im určitý spôsob správania, stávajú sa presne takými ako oni. Niekedy nemôžu konať ináč, lebo iný, lepší spôsob nepoznajú. Robia to jednoducho najlepšie ako vedia.Keď som nastúpil ako vychovávateľ na gymnázium v Šaštíne, mal som na starosti triedu, v ktorej bolo 40 chlapcov, všetci boli vtedy v puberte. Nikto sa ma nepýtal, či ich zvládnem a na tú úlohu som nebol pripravený. Vo výchove som robil veľa chýb. Prvý rok som k nim pristupoval z pozície: “Ja viem, čo potrebujete a ja to do vás dostanem.” Prišli prázdniny a nedostal som to do nich.Po prázdninách som začal úplne inak. Naštudoval som si psychológiu o skupinových procesoch a uvedomil som si, že som urobil jednu veľkú chybu. Nemal som spätnú väzbu. Nevytvoril som priestor na to aby mi otvorene mohli povedať, kde vo výchove robím chyby. Druhý rok som skoro každý večer mal debatu s jedným zo študentov a poslednú otázku, ktorú som im položil bola: “Kde robím chyby, čo by som mal zmeniť?”Keďže som z týchto rozhovorov nevyvodzoval žiadne dôsledky, otvorene mi povedali o mojich chybách a ja som začal meniť svoj prístup k nim. Nakoniec som prišiel na to, že ja im nemám ukázať cestu, ale ju spoluvytvárať a hľadať. Tento druhý rok mi dal v sebapoznaní viac ako desať predošlých.Zážitok otvorenej “beztrestnej” komunikácie ma naučil, že moji podriadení vždy musia mať možnosť povedať mi o mojich chybách. Ak by to nemali, celkom určite by som im začal ubližovať.Pokračovanie nabudúce...
