Z hrobu ide strach. Najviac z vlastného...

Autor: Jozef Červeň | 6.4.2012 o 13:40 | (upravené 6.4.2012 o 13:48) Karma článku: 13,71 | Prečítané:  2282x

Myslím, že každý pozná ten pocit, kedy si na cintoríne všimol hrob, kde dátum úmrtia bol príliš blízko k dátumu narodenia. Koľko sa ten človek dožil rokov? Veď je to menej ako mám ja teraz! Horší prípad je ten, keď je to menej ako je vek vlastných detí, či detí súrodencov a priateľov. Každá smrť je nespravodlivá, aj keď v prípade človeka, ktorý zomrel po dlhej a ťažkej chorobe, to vnímame ako vyslobodenie. Nič podstatné sa aj tak nemení, ak sa jedná o blízkeho človeka. Chýbať neprestane. Každý hrob nám pripomína ten náš - vlastný, do ktorého nás uložia možno už o niekoľko rokov. Je dobré premýšľať o svojom vlastnom hrobe? Prináša to len smútok a beznádej, alebo môže to byť aj podnetom na skvalitnenie svojho života? Myslím, že to záleží od toho, či hrob vnímame ako miesto posledného odpočinku, alebo ako miesto prechodného pobytu, miesto kde čakáme na uskutočnenie dosnívania snov o živote, o živote v tele, medzi ľuďmi, ktorým opätujeme lásku...

Takto sa dá uvažovať iba vo svetle prázdneho hrobu. Hroby, ktoré neprišli o svoj obsah, nás k takémuto mysleniu nedokážu vyprovokovať, lebo vyzerajú len ako miesto posledného odpočinku. Aj napriek nášmu prianiu, aby zem nad nimi bola ľahká, nedokážeme to zmeniť, lebo zemská gravitácia je neúprosná (klasik by povedal, že gravitácia je sviňa:-). Nemáme moc zmeniť gravitáciu zeme, ktorá nás tresne o chodník pri pošmyknutí sa na ľade. Nemáme moc zmeniť gravitáciu, ktorá nás v posledný deň vtiahne do svojich útrob, dokonca aj popol rozptýlený v povetrí, chvíľu unášaný vetrom, nakoniec skončí v najhlbšej priehlbine, do ktorej ho zmyje dážď. Strach z vlastného hrobu dokáže prekonať len pohľad na hrob, v ktorom bola gravitácia zeme neodvratne zničená. Takúto silu má len prázdny hrob. Hrob, v ktorom ležalo najskôr mŕtve telo objaté gravitáciou, to telo, ktoré sa rozhodlo nerobiť si nič z prírodných zákonov a s nádychom a úsmevom sa posadiť. Telo, ktoré sa rozhodlo odbaliť si šatku z tváre a plachtu z tela ako spomienku pre tých, ktorí o ničom takom dovtedy ani nechyrovali. Prázdny hrob mení pohľad aj na vlastný hrob. Ak je možné, že niekto si takto strieľa z gravitácie, možno by sa dalo pridať sa na žartujúcu stranu, pridať sa tam, kde je možné smrti a gravitácii poslať posmešné a pritom pokojné gesto víťaza. O tomto sa dá uvažovať len nad prázdnym hrobom, alebo nad hrobom, ktorý ho zobrazuje. Dennodenne sa v Jeruzaleme tlačia zástupy ľudí v hrobe, ktorý bol kedysi plný, no takým neostal. Tlačia sa tam, aby aspoň na chvíľu postáli na tom mieste, kde sa po prvý krát v histórii ľudstva ukázalo smrti pokojné gesto víťaza. Bez viery v prázdny hrob nie je nádej na vlastný prázdny hrob. Bez tejto viery ide z vlastného hrobu len strach, bez nej človek nie je schopný pochopiť, prečo by sa mal prestať báť vlastnej smrti...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Amnestie, Roháč a Sýkora. Čo má vplyv na prípad vraždy Remiáša

Na rozhodnutie o Mečiarových amnestiách má Ústavný súd posledné dni. Nájomný vrah Roháč dostal doživotie. Pri vražde Sýkoru sa spomína SIS.

DOMOV

Koalícia sa chce náhle zbaviť šéfa Ústavu pamäti národa

Ak by zmena zákona prešla, nové pravidlá začnú platiť od 15. októbra 2017.


Už ste čítali?