Rómska mentalita vyžaduje iné spôsoby motivácie

Autor: Jozef Červeň | 26.3.2007 o 8:00 | Karma článku: 11,97 | Prečítané:  4925x

Nie je jednoduché vyjadriť to, ako som doteraz spoznal rómsku mentalitu, jej slabé a silné stránky. Zo všetkých síl sa usilujem preniknúť k podstate ich mentality, aby som pochopil, ako nastaviť motivačné stimuly tak, aby ich motivovali k intenzívnejšej integrácii do spoločnosti. Už viac ako sedem rokov žijem medzi nimi a viem, že ich veľakrát motivujú úplne iné hodnoty, ako motivujú majoritnú spoločnosť. Uvažoval som nad tým, prečo iba máloktorí z nich sa túžia razantnejšie vymaniť z bludného kruhu chudoby, v ktorom sa nachádza ich rodina celé generácie. Pokúšam sa objavovať to, čo väčšina z nich považuje za hodnoty a naopak, prečo niektoré všeobecne uznávané hodnoty majú pre nich iba malý význam.

 http://www.vranov.sk
Z histórie poznáme, že predkovia našich Rómov žili dlhé roky koristníckym spôsobom života v rodových spoločenstvách. Týmto spôsobom dodnes žijú mnohé kmene v odľahlých kútoch sveta. Žijú v prírode, kde majú úplne zadarmo základné veci, ktoré potrebujú pre život. Ak sa zdroje vyčerpajú, kmeň sa obyčajne presunie na iné miesto, kde je zdrojov dostatok. Pri takomto spôsobe života sa nikto z nich neusiluje mať oveľa viac ako majú ostatní, pretože vo všeobecnosti sa rozdeľuje podľa potrieb. Viac sa ujde iba tým, ktorí sú považovaní za akýchsi rodových vodcov, ktorí vedia po vyčerpaní zdrojov objaviť ďalšie dostatočne bohaté nálezisko všetkého, čo je potrebné k jednoduchému spôsobu života. Takémuto spôsobu života v podstate zodpovedal aj spôsob podomových remeselníkov, hudobníkov, umelcov, či sezónnych robotníkov. Dlhé stáročia sa celé rodiny presúvali za zdrojmi obživy, ktoré získali svojou prácou. Nebola to pravidelná práca, skôr príležitostná, ktorá dávala dostatok času na budovanie rodových vzťahov a väzieb, čo pri rodovom spôsobe života je považované za dôležitú hodnotu. Tieto väzby sa upevňujú rôznymi oslavami, návštevami, alebo zdieľaním života "na ulici". Pri takomto spôsobe sa všetko dôležité prežíva spolu. Do budovania tejto dôležitej hodnoty sú investované veľké prostriedky, ktoré sa rozdelia všetkým, ktorí sa do oslavy zapoja. Nezvykne sa počítať priveľmi do budúcnosti, a počíta sa s tým, že po období osláv príde obdobie strádania. Koristnícky a rodový spôsob života nevedie k tomu, aby človek plánoval príliš do budúcnosti. Pri nedostatku zdrojov sa komunita jednoducho presúva na iné miesto a pri väčšej komunite je toľko osláv, že aj tí najmenej majetní majú dosť často uspokojené základné potreby. Pri rodovom spôsobe života je pomerne široké chápanie solidarity. Je úplne bežné, že o základné potreby rodiny, ktorú postretla tragédia, alebo ktorá sa ocitla v nejakej núdzi, sa postarajú všetci členovia komunity. Dlhé stáročia takéhoto spôsobu života ich naučili neplánovať príliš do budúcnosti. Iba tí najšikovnejší z nich sa naučili prekonávať krátkodobý pragmatizmus, ktorý ich vedie k tomu, že za svoju námahu chcú vidieť okamžitú odmenu tak ako je to pri námezdnej práci. Nižšia schopnosť plánovania do budúcnosti je podporená aj tým, že pri rodovom spôsobe života nie je veľmi užitočné usilovať sa oveľa viac ako ostatní. Ak sa niekto priveľmi vyšvihne nad ostatných a svojou šikovnosťou prospieva viac sebe ako ostatnej komunity, býva obyčajne ostatnými členmi komunity vytlačený na okraj, prípadne začne byť obviňovaný, že sa robí pánom, že sa hrá na "gadža". Dobrý, lepší, najlepší a sám... V skutočnosti takýto človek, ktorý sa usiluje vyšvihnúť sa nad ostatných, skončí osamotený aj vďaka tomu, že už nemá dostatok času, aby sa venoval budovaniu rodových väzieb pri pravidelných, alebo nepravidelných oslavách. Väzby, ktoré boli pri kočovnom spôsobe života väčšinou iba rodové, vystriedali väzby vzájomnosti, ak sa na niektorom mieste usadili viaceré rodiny a tieto väzby vzájomnosti na seba prevzali mnohé motivačné prvky z rodových spoločenstiev. Násilné zrušenie kočovníctva na našom území a zavedenie celoročnej povinnosti byť niekde zamestnaný viedlo k tomu, že zamestnávatelia museli často hľadať spôsob, ako tolerovať neprítomnosť v časoch "rodových", či "vzájomných osláv". Mnohých z nich takýto spôsob života viedol k tomu, že sa naučili plánovať do budúcnosti, no až po páde totality v roku 1989 sa ukázalo, že veľkej väčšine z nich vyhovuje práve spôsob, akým žili po dlhé stáročia. Zamestnávatelia, ktorí zamestnávali spomedzi nich práve tých, ktorí sa najmenej integrovali do spoločnosti, museli hľadať spôsob, ako ich motivovať k pravidelnej zodpovednej práci. Mnohým sa osvedčili vyplácanie nie za hodinovú mzdu, ale vyplácanie "na úkol", kde po vykonaní práce mohli vziať peniaze a vrátiť sa do kruhu svojej rodiny. Zo svojich vlastných skúseností môžem povedať, že vyplácanie odmeny za vykonanú prácu raz v mesiaci je pre veľkú väčšinu z nich málo motivačné. Mnohí opúšťajú takúto prácu a zamestnávajú sa radšej niekde inde na kratší čas, kde musia síce odviesť za kratší čas viac práce, ale kde peniaze dostanú hneď na ruku. Krátkodobejšia odmena viac vyhovuje spôsobu motivácie, ktorú väčšina z nich potrebuje. Nazval by som ju "motiváciou malých krokov". Je to v podstate motivácia rozmenená na drobné, kde každý nasledujúci krok, ktorý je krokom k vyššej integrácii, je odmenený zvlášť. Takáto motivácia pomáha mnohým k zvýšeniu schopnosti plánovať do budúcnosti, pomáha im prekonávať bariéru žiť iba starosti dnešného dňa a učí ich plánovať a zabezpečovať nielen živobytie pre svoju rodinu, ale aj zabezpečenie lepšej budúcnosti pre ich deti. Práve na tomto poznaní ich mentality sme pri odmeňovaní našich zamestnancov používali nie mesačnú mzdu, ale aj týždennú zálohu, ktorú dostali tí, ktorí v polovici mesiaca mali odpracovanú polovicu pracovných dní. Práve z toho dôvodu sme od paušálnej švrťročnej odmeny za pracovné výsledky, ktoré bola spočiatku rovnaká pre všetkých (pretože to oni takto "solidárne" vyžadovali), prešli na presne vypočítateľnú diferencovanú odmenu. Na poznaní ich mentality je vybudovaný aj systém motivačných štipendií, kde štipendium je výsledkom mesačného úsilia, a pri ktorom si deti môžu každý deň skontrolovať, o koľko bodov v ktorý deň postúpili dopredu, prípadne dozadu. Som presvedčený o tom, že uplatňovanie motivácie malých krokov, väčšie uplatňovanie zásluhovosti a diferencovaný prístup je tou cestou, ktorá im pomôže prekonávať bariéry vlastnej mentality. Pretože to, čo bolo pri koristníckom a rodovom spôsobe života ochrannou hradbou, sa pri dnešnom spôsobe života stalo pre nich bariérou, ktorá im bráni v integrovaní sa do spoločnosti...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?