Načítavam moment...
Momentálne nie ste prihlásený

Biskup nestojí a nepadá sám... (Späť na článok)

Pridajte priamu reakciu k článku

naco mame vyznamove slovniky,ked katolicky farar ovloada ovela lepsie vyznam slov. to uz si osobujete aj pravo vysvetlovat slovencinu podla vlastnych predstav. uz nam beriete aj spisovnu slovencinu. ktora ma platit pre vsetkych bez ohladu na vierovyznanie, nestaram sa do odvolania pana Bezaka - nie som katolicka a nevidim do toho, ale prekrucat vyznam slov spisovnej slovenciny a odvolavat sa na moralku, brat narodu spisovne slovo teda jeho vyznam - lebo katolicka moralka,to uz je fakt na zamyslenie.
i wanna
Pri vsetkej ucte...
...je nesmierne zaujimave sledovat, ako sa tu hrame so slovickami. Pricom ako slovencinarka viem, ze riesenie je uplne jednoduche: Jediny slovnik, ktory ma zmysel citovat, je kodifikacny (teda zakonom dany) slovnik Jazykovedneho ustavu Ludovita Stura, co je jedina institucia na Slovensku, ktora moze "kecat" do slovenciny a jej pouzivania. Ine veci a slovniky nemaju relevantnu platnost: http://slovnik.juls.savba.sk/ A v tomto zmysle: ohovoriť dok. úmyselne povedať nepravdu o niekom, niečom, očierniť, oklebetiť: o-la všetkých známych; nedok. ohovárať -a osočovať nedok. ohovárať, haniť (obyč. v polit. a spoloč. živote): o. zriadenie; Ako slovencinarka narazam na jemne nuansy a nedokonalosti slovenciny, to je mozne, dokonca je mozne - z akejsi umeleckej licencie, autorskej - pouzivat slova v inom vyzname, kontexte, alebo tvorit nove ( vid P. O. H. ), ale ak sa tu uz argumentuje slovnikmi, tak Jazykovedny ustav je jediny relevantny argument, vsetky ostatne slovniky su....ako to napisat...len bezvyznamna vysvetlovacia pomocka...
Iana
<< < 1 2 3 4 5 6 7 > >>

 

presne toto tvrdim od zaciatku - co je slovo ohovarat,
pan Cerven dal v podstate aj link na tento slovnik

ale stale sa ma snazit presvedcit, ze ohovarat je nieco ine ako niekoho ociernovat a umyselne povedat nepravdu.

dakujem za nezavisle stanovisko slovencinarky

ved, pan Cerven, podla Janovho evanjelia - na zaciatku bolo SLOVO.

a aj Jezis hovoril - ake je dolezite to co z ust vychadza - slova.
aj v Desiatich bozich prikazaniach je cosi o ohovarani.

takze - pozor na slova.
a na Slovensku hlavne tie slovenske.
 

Dám to tu ešte raz,

aby ste to "náhodou" neprehliadli: :-)
Ak niekto hovorí o skutočných chybách druhého a ak niekto hovorí o chybách, ktoré nemá a vymyslel si ich, aby mu uškodil? Ako nazvete to prvé a ako nazvete to druhé?
 

Bohuzial...

...v tomto ma slovencina asi svoje limity.
Ohovarat v zmysle hovorit nepravdu a ohovarat v zmysle hovorit aj pravdu, ale za chrbtom, su dva vyznamy jedneho slova. Odborne sa tomu hovori viacvyznamovost alebo polysemia, je to normalny jazykovedny termin, kedy jednej forme (slovo, pismena) zodpovedaju dva alebo aj tri vyznamy...alebo aj viac vyznamov...
Este tu dochadza aj k synonymii, kedy jeden vyznam mozeme vyjadrit viacerymi formami, cize hovorit o niekom nepravdu = ohovarat, ociernovat, osocovat. Lenze, hovorit o niekom pravdu, ale za jeho chrbtom = zhruba to iste, aj ked "ociernovat" uz by som tam neradila, akokolvek to slovnik JULSu radi synonymne.
Ano, robila som v svojom zivote aj korektury teologickych textov, chapem, ze tam zavisi na slovickach, strasne som sa svojho casu natrapila so slovom "materia", ak sa nemylim, v teologickom vyzname je odlisne od slovnikoveho...ale...aj slovencina ma svoje limity...na druhu stranu, tie hranice sa obcas daju napruzit :-)
Este priklad:
Ak som strasne neporiadna a na pracovnom stole mam chaos, kolegyna, ktora to poza moj chbat povie inej, tak ta ma ohovara. Ak hovori o mne nepravdy, napriklad ze neodovzdavam pracu nacas, tiez ma ohovara. Slovo ociernovat by som ale chapala skor v tom druhom pripade, v prvom velmi nie...
 

 

bola soim sa prejst a nasla som v jednom mozgovom supliku slova
HODNOTIT-OHODNOTIT, POSUDZOVAT.
ako ucitel hodnoti ziaka po odpovedi,alebo pisomnej praci,
zamestnavatel posudzuje v posudku zamestnanca.
 

Ešte raz,

ako nazvete to prvé a ako nazvete to druhé?
 

Tie linky,

co dal vdp. Cerven na JULSacky slovnik, su ale linky na jeho nekodifikovanu !!! oranzovu podobu. Klucova je modra, cize kodifikovana...
 

Slovenčina nerozlišuje

to, čo tieto pojmy znamenajú. Vďaka za poukázanie na to, že na vysvetlenie morálnej rozdielnosti pojmov ohovárať a osočovať, sú jednoducho krátke...
 

lana

aj ostatní ... nie som žiaden jazykovedec - lexikolog, ale myslím, že kľúč je v tom, že každé slovo má svoj denotatívny význam - čo označuje ..... aj svoje konotatívne významy, sú to akoby ďalšie významy toho slova, ktoré môžu byť individuálne (ako ho chápe osoba) alebo typické pre určitú skupinu alebo spoločenstvo, region a pod., môžu byť ovplyvnené kontextom ....

Podľa mňa slovníky idú hlavne po denotácii - nemôžu zachytiť celú variabilitu konotatívnej stránky slova. Zjednodušujú. Majú zabezpečiť asi jednotné používanie slov.

Ohováranie a osočovanie mi podľa slovníka vyznievajú ako synonymá. Aj ja odjakživa rozlišujem: ohováranie a osočovanie, zhruba tak, ako to tu bolo popísané.

Ak poviem, že niekto je lakomý - osočujem - ak poviem, že mi nechcel požičať peniaze - osočujem ... ak poviem, že mi nepožičal peniaze - ohováram. Pretože to, že mi niekto nepožičal penaiaze, je pravda - ale jej šírenie bez znalosti kontextu mu môže ublížiť. To, čo z toho vyplýva, že ani nechcel alebo je lakomý - už pravda nie je, resp. nemusí byť.

A máme tu jazykové okienko :))))
Ale aspoň vidno, ako ľahko môže prísť k nedorozumeniam aj vďaka konotatívnym rozdielom.

Ja myslím, že nie je ani tak dôležité, či človek používa slová v súlade so slovníkom - ale či dostatočne vysvetli, v akom význame to ktoré slovo používa. Z hľadiska porozumenia si je to relevantnejšie.

A ak sa nevyjadruje k vlastnostiam človeka (aký je, aké sú jeho motívy a pod.) ale k správaniu (čo konkrétne robí).

Ale to už je o inom ako o lexikologii.
 

 

I wanna, mozno je to specifikum niektorych oblasti - mna mama uz ako malu ucila, ze je rozdiel, ked o niekom nepekn ehovoris, aj ked pravdu, a ked si navyse aj vymyslas. To prve je ohovarnie, to druhe osocovanie. Ucila ma, ze osocovanie je horsie ako ohovaranie - a to bolo pred viac ako 40 rokmi.
Ked som sa o tom nedavno rozpravala s pani z ineho kuta Slovenska, ona ten rozdiel nepoznala - pre nu bolo ohovaranie aj jedno aj druhe. Ja som si to potom pozerala v slovniku a nasla som si, ze podla pravidiel ma pravdu ona. Lenze to nic nemeni na tom, ze niekde je to dlhodobo zauzivane a keby som nemala rozhovor s tou pani, dodnes to neviem
 

standy

Pri ohováraniach, teda pri popisovaní skutočných chýb je potrebné brať do úvahy aj dobré vlastnosti posudzovaného

priamy citat z blogu pana Cervena - jasne a presne to nesedi ani na vysvetlenie Tvojej mamy - dava slovu ohovaranie uplne iny vyznam.
Kto mu rozumiet, ked dava slovenskym slovam iny vyznam.
 

Popisovanie skutočných

chýb je to isté ako keď o niekom nepekne hovoríš, aj keď pravdu...
To, že pri tom je potrebné brať do úvahy aj dobré vlastnosti posudzovaného je upozornenie pre toho, kto si o niekom nejaké ohováranie vypočuje.
 
Hodnoť

Ak bolo toľko tých kňazov a veriacich,

čo sa na Bezáka sťažovali, prečo sa zatiaľ ANI JEDEN k tomu nehlási?
Však by mali byť na to hrdí AK majú čisté svedomie.
 

Už si videla

udavača hrdého na udavačstvo? Ak to boli dôchodcovia emeriti, tak len ukázali svoju ješitnosť a pýchu.
 
Hodnoť

Je to pravda, alebo sa mi to sniva?

J hriech odpusteny cloveku iba vtedy ak nahradi skodu, ktoru sposobil?... Parafrazujem poslednu vetu.
To je co za herezu? A ak som niekoho zavrazdil, lutujem, ako mam cloveka vzkriesit, aby mi bolo odpustene? To je popretie dokonaleho odpustenia Bozieho. Este ze to jedine je bez podmienky a pan farar sa myli. Esteze to.
 

Hriech krádeže

ohovárania a osočovania sú odpustené len vtedy, ak človek nahradil škodu...
 

 

pan Cerven,
potrebujem vysvetlenie.
vas prispevok
Čo je ohováranie


a osočovanie už dávno pred slovníkom pravopisu podrobne popisuje morálka...
Ohováranie - rozprávanie o chybách pred tými, ktorí ich npoznajú
Osočovanie - rozprávanie o vymyslených chybách.


Reagovať| Jozef Červeň | |

a teraz dalsi
Hriech krádeže


ohovárania a osočovania sú odpustené len vtedy, ak človek nahradil škodu...


Reagovať| Jozef Červeň

aku logiku ma,
ked hovorim o chybach iných pred tymi ktori ich nepoznaju - cize ich podla vasho vysvetlenia ohovaram -

povazovat to hovorenie o skutocnych chybach - za hriech ?


a kto nahradi panu Bezakovi skody - za ten hriech ohovarania.
a aj osocovania.

jednoznacne hore hovorite o hriechu - ohovarania.
tak ako je to s tou pravdou v katolickej cirkvi - alebo vo vasom ponimani ?

poprosim nezahmlievat a jednoznacne odpovedat.
co je to ohovaranie
a co je to hriech ohovarania ?
 

Dám Vám tu podrobné vysvetlenie

od Jána Márie Vianeya:
Veľmi by sa žiadalo, aby o každom z nás bolo možné povedať to, čo hovorí Evanjelium o hluchonemom, ktorého Kristus uzdravil – že hovoril dobre. Nemohli by nám však správne vyčítať, že hovoríme z l e – zvlášť, keď sa zaoberáme našim blížnym? Väčšina kresťanov rada kritizuje, očierňuje a posudzuje. Je to dnes najrozšírenejšia chyba – chyba, ktorá všade privádza bolestné rozdelenie a zmätok. Kiežby Boh službou svojho anjela dal nám ten zázračný uhlík, ktorým by mohol očistiť jazyky všetkých ľudí tak, ako boli kedysi očistené ústa Proroka! Koľko zla by zmizlo z povrchu zeme, keby sme sa zbavili ohovárania! Kiež by som vás mohol naplniť tak veľkým odporom k tomuto hriechu, žeby ste ho navždy zavrhli! Preto vám chcem dnes povedať: 1. Čo je to ohováranie? 2. Aké sú príčiny a účinky? 3. Nakoniec, ukážem vám, že krivdu spôsobenú ohováraním treba napraviť.
Ohovárať znamená toľko, ako vyjavovať chyby a omyly blížneho za účelom poškodenia jeho mienky. Tento hriech možno spáchať rozličným spôsobom.
1. Ohovárania sa dopúšťa ten, kto blížnemu vyčíta čosi nespravodlivo, alebo mu pripisuje chybu, ktorú nemá. Tento druh ohovárania nazývame osočovaním. Lebo musíte vedieť, že ohováranie od osočovania delí neraz iba malý krok, vzdialenosť medzi nimi je malá. Lebo ľudia, keď počujú o blížnom čosi zlé, tak to zveličujú, a keď vec prejde jazykmi niekoľkých osôb, už nie je tým istým – a ten, kto ju prvý povedal, nespoznal by ju, toľko v nej urobili zmien a dodatkov. A preto mám pravdu, keď tvrdím, že ten, kto ohovára človeka, skoro vždy sa ukazuje ako osočovateľ, a každý osočovateľ je podlý. Jeden z Otcov hovorí, že ľudí, ktorí ohovárajú, bolo by treba vyhnať z ľudskej spoločnosti ako divé zvieratá.
2. Ďalej. Ohovárania sa dopúšťa ten, kto zveličuje zlo, ktorého sa dopustili blížni. Blížnemu sa pošmykla noha, a vy, namiesto toho, aby ste jeho pád zakryli plášťom lásky, ešte zveličujete jeho rozmery v rozprávaní. Robotník si chvíľu odpočinie a vy hneď hovoríte, že je to lajdák, lenivec, ktorý okráda svojho chlebodarcu. Stáva sa, že si niekto odtrhne strapec hrozna na poli alebo ovocie v sade – čo samozrejme nemá robiť – a vy hneď o tom hovoríte ľuďom: že je to zlodej, pred ktorým sa treba mať na pozore. Pekne hovorí na túto tému sv. František Salezský: Nemožno vyhlasovať, že ten alebo onen je opilcom alebo zlodejom, iba preto, že ste ho videli raz opitého alebo raz siahol po cudzom vlastníctve. Noe i Lót sa náhodne opili jeden raz; a predsa ani jeden, ani druhý neboli opilcami. Sv. Peter nebol rúhačom, hoci raz zaprel Krista. A teda osoba, ktorá sa dopustila previnenia jeden raz – a hoci aj niekoľko ráz – nemôže byť považovaná za notorika. Šimon Malomocný, keď videl pri nohách Krista Pána plačúcu Magdalénu, hovoril: Keby tento človek bol prorokom, vedel by, že táto žena je hriešnica. A veľmi sa pomýlil, keď takto tvrdil, lebo Magdaléna už nebola hriešnicou, ale svätou kajúcnicou, ktorá získala odpustenie hriechov. Pyšný farizej sa nahlas vychvaľoval vo svätyni svojimi dobrými skutkami, pričom ďakoval Bohu, že nie je cudzoložníkom, nespravodlivým človekom ani zlodejom, ako ten mýtnik. – Ale pomýlil sa, lebo v tej chvíli mýtnik už bol ospravedlnený. Milosrdenstvo Božie je také veľké, že v jednej chvíli odpúšťa kajúcnikom najťažšie hriechy a preto nemôžeme tvrdiť, že ten, kto bol včera hriešnikom, je ním aj dnes.
 

Pokračovanie:

3. Ohovárania sa dopúšťa aj ten, kto bez dostatočného dôvodu vyjavuje skrytý omyl alebo vinu blížneho. Kto koná týmto spôsobom, zvlášť proti čnosti lásky, ktorú Boh tak vrúcne odporúča. Nakoniec zdravý rozum hovorí, že to, čo nám nie je milé, nemáme robiť blížnemu. Bolo by nám príjemné, keby ktosi hovoril ľuďom o našich tajných omyloch? Dobré meno je cennejšie ako majetok, a toto meno hynie, ak odhaľujeme skryté omyly jednotlivcov alebo rodín.
4. Ohováranie je, keď si niekto vysvetľuje skutky blížneho vo svoj neprospech. Sú ľudia, ktorí ako opilci najlepšiu vec premieňajú na otravu. Úbohý je človek, ktorý sa dostane na jazyky ohovárajúcich, lebo je ako zrno, ktoré padlo medzi mlynské kolesá: bude rozpučený a roztrhaný na kúsky. Zlostní ľudia nám pripisujú neraz najhoršie zámery, ktoré nám nikdy ani len nenapadli. Ak sa nábožne modlíme a plníme si povinnosti našej svätej viery, často nás nazývajú pokrytcami a hovoria, že sme anjelmi v kostole, ale diablami v dome. Keď konáme dobré skutky, myslia si, že sa riadime pýchou, že chceme, aby nás videli a chválili. Ak sa stránime sveta, tak nás nazývajú podivínmi, hovoria o slabosti a temnote mysle, šetrnosti – skúposti. Jazyk ohovárajúceho, ktorý sa zavŕta do najlepšieho ovocia, vidí zlo dokonca v najšľachetnejších skutkoch. To je húsenica, ktorá chodí po najkrajších kvetoch a pokrýva ich odporným slizom.
5. Neraz sa možno dopustiť ohovárania dokonca mlčaním. V našej prítomnosti chvália nejakú osobu, ktorú poznáte. Vy na to nič nehovoríte, alebo ju chválite skromne. Z vášho mlčania ľudia si urobia záver, že viete o nej čosi zlé. Niekedy sa dopúšťame ohovárania dokonca súcitom. „Škoda – ktosi napríklad hovorí – že tá osoba sa dala zviesť. Nemôžem tomu uveriť“. Sv. František nazýva takéto ohováranie otrávenou strelou, ktorú niekto namáča do olivového oleja, aby tým lahodnejšie ranila. Kto sa významne usmieva, potriasa hlavou, kto hovorí „ale“, ten neraz tiež veľmi škodí dobrému menu blížneho.
Najtrpkejším vo svojich následkoch je ohováranie vtedy, keď ktosi donáša druhému to, čo o ňom hovoril ktosi iný. Tu je totiž začiatok nenávisti, pomsty, hnevu, ktorý neraz trvá do smrti. Preto Duch Svätý umiestňuje takéto donášanie medzi sedem vecí, ktoré sa ošklivia Bohu.
Hľa, koľkými spôsobmi sa možno prehrešiť ohováraním. A teraz s rukou na srdci sa spýtajte sami seba, či tu nemáte žiadnu vinu.
Keď nás budú ľudia nesprávne obviňovať a ohovárať, odovzdajme sa Bohu a nepomstime sa. Sv. František Salezský s úplným pokojom v duši trpel, keď ho nespravodlivo ohovárali, keď mu vyčítali, že spôsobil smrť istého človeka, so ženou ktorého mal udržiavať nemravný vzťah. Svätec mohol dokázať svoju nevinnosť, ale sa rozhodol, že obranu ponechá Bohu. Strašnou skúškou sú tieto osočovania – Boh ich zosiela iba na vyvolených, lebo nedokonalí ľudia by ich nezniesli: mohli by im iba uškodiť.
 

Pokračovanie:

Ohováranie, očierňovanie a nactiutŕhanie môžu byť smrteľným hriechom. To závisí od výčitiek, ktoré adresujeme druhému, čiže od matérie, a tiež od postavenia, aké ohováraná osoba zastáva. Väčším hriechom je, keď ktosi ohovára predstavených, ako keď očierňuje súkromných ľudí. Väčším hriechom je ohovárať otca, matku, ženu, muža, bratov, sestry a vôbec príbuzných, ako celkom cudzie osoby. Že hovoriť o služobníkoch Cirkvi, o duchovných osobách, je hriechom oveľa väčším, lebo z toho vyplývajú škody pre vieru, lebo sa týmto spôsobom ubližuje kňazskému charakteru. A preto hovorí Duch Svätý skrze Proroka: Kto sa vás dotkne, dotkne sa zrenice môjho oka. A teda pohŕdanie spôsobené svojim sluhom, Boh stavia na úroveň osobného zneváženia. Aj Pán Ježiš jasne učí: Kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Nezačínajte si teda s ľuďmi, ktorí zle hovoria o svojich dušpastieroch.
Z hriechov ohovárania sa treba dôkladne vyspovedať a povedať, či sme hovorili o blížnom zle z ľahkomyseľnosti, či z nenávisti, alebo z pomsty? Či sme tým chceli poškodiť dobré meno kohosi? Koho sme ohovárali: či predstaveného, či osobu rovnú v postavení, či duchovného, či laika? Pred koľkými osobami sme ohovárali? – Nech sa nikto neospravedlňuje a nezastiera tým, že o chybe blížneho už vtedy vedeli, že aj tak nič nové nebolo povedané. Lebo, či je dovolené slabú a chorú osobu zhodiť do priepasti, nad ktorou stojí, pod zámienkou, že aj tak sama do nej padne? – Ale niekto sa ešte vyhovára: „Povedal som to priateľovi, ktorý zachová tajmstvo“. – Mýliš sa, môj drahý. Sám nezachovávaš sľuby, prezrádzaš tajomstvá, a žiadaš ich zachovanie od iného človeka.
A teraz: aké sú príčiny ohovárania? Jedni ohovárajú zo závisti – aby uškodili blížnemu v jeho záujmoch. Kupec ohovára kupca, spochybňuje hodnotu jeho tovaru, presnosť váhy. Pracovník, remeselník, myslí o druhom, že ten zle pracuje, že sa iba zabáva a nepracuje, že ľudia sú s ním nespokojní. Tu teda vstupuje do hry osobný zisk a on je príčinou ohovárania. Inokedy pohnútka k ohováraniu býva pomstou a osobnou nenávisťou. Ak niekoho nenávidíme, ak niekoho nestrpíme – tak vidíme na ňom samé zlo. Najčastejšie však ohováranie pochádza z ľahkomyseľnosti a svrbenia jazyka. Hoci vtedy ono býva menším hriechom, tak predsa vždy je zlom, lebo narúša dobré meno blížneho.
Následky ohovárania sú bolestné, lebo sa zasieva nezhoda, rozdelenie, ničí sa puto priateľstva, sťažuje sa porozumenie, podporuje sa vášeň, hádajú sa rodiny, naplňuje brata roztrpčením proti bratovi, muža proti žene, nevlastného syna proti macoche, atď.
 

Pokračovanie:

Ohovárania sa týkajú nielen živých, ale i zomrelých – dokonca v hrobe nenechávajú ľudí na pokoji. Niekedy sa hovorí o zomrelých: „To bol opilec, lajdák, zlodej, podvodník, nemravník“. A zatiaľ čo nemožno o živých bez potreby zle hovoriť, tak tým viac si treba vážiť dobré meno zomrelých. Kto vie, či tí, ktorých obťažujeme v hrobe, nezomreli v milosti Božej, a či ich duše nie sú teraz v nebi! Pozerajme na seba, a blížneho nechajme na pokoji. Neprekrúcajme blížnych, lebo sami nie sme oslobodení od omylov. Zlostný jazyk vykonáva na zemi strašné spustošenia – ich veľkosť ukáže Boh až na Poslednom súde. Zvrátený Náman obviňuje pred kráľom celý národ iba preto, že sa mu nepoklonil Mardochej, že bola jeho pýcha podráždená. A keby sa vtedy Boh nebol ujal nevinných, koľko krvi by vytieklo? Kvôli ohováraniu dieťa stráca úctu k otcovi i matke, pracovník k zamestávateľovi, muž upadá do konfliktu so ženou, kupec a robotník strácajú dôveru k svojim odberateľom a zamestnávateľom, a dušpastier nenájde vážnosť a nebudú ho počúvať vo farnosti, čím spôsobujú ohovárači škodu viere i Cirkvi, pričom sa stávajú obyčajne dôvodom záhuby mnohých duší.

Z ohovárania sa nestačí vyspovedať – treba ešte napraviť spôsobené zlo. Tak ako zlodej nedostane odpustenie, dokiaľ nevráti cudziu vec – ak je v stave to urobiť – tak isto i ľudia, ktorí ohovárali iných, musia napraviť krivdy, ktoré spôsobili.
Kto sa dopustil osočovania, ten ho musí odvolať pred tými osobami, ktoré ho počuli. Treba to urobiť, hoci nás budú považovať za podvodníkov a klamárov, hoci by nám to bolo veľmi ťažké.
Kto vyjavil opravdivé chyby, ten nemôže odvolať to, čo hovoril, lebo by sa dopustil klamstva. Naproti tomu je zaviazaný hovoriť dobre o osobe, ktorej spôsobil krivdu na dobrom mene. Vidíme, že sa toľko ľudí na svete oddáva ohováraniu a očierňovaniu iných, a málokto sa snaží napraviť toto zlo. A preto mnohí pôjdu do zatratenia!
Na okraj ešte dodám, že ten, kto hovorí o chybách detí ich rodičom alebo o previneniach pracovníkov ich zamestnávateľom – za tým účelom, aby oni vplývali na ich nápravu – ten sa nedopúšťa ohovárania. Naproti tomu chcem zdôrazniť, že počúvanie ohovárania a očierňovania so záľubou je hriechom. Lebo keby nebolo počúvajúcich, nebolo by ani tých, ktorí ohovárajú. A teda počúvajúci nesú tiež vinu na tomto previnení. Diabol sedí na jazyku osočujúceho a v ušiach počúvajúceho. Čo teda treba robiť, ak sa nájdeme v spoločenstve človeka, ktorý ohovára svojich blížnych? Niekomu, kto má nižšie postavenie od nás, prikážme mlčať, pričom poukážme na zlo tohto hriechu. V prípade osoby, ktorá nám je rovná postavením, zručne prenesme rozhovor na inú tému. Naproti tomu, ak osoba, ktorá ohovára, má vyššie postavenie od nás, nemôžeme ju pokarhať, ale správajme sa vážne – prejavom tváre preukážme smútok na znamenie, že sa nám to nepáči.
Aký záver z toho všetkého máme urobiť? Vystríhajme sa zlozvyku hovorenia o iných, skúmajme sami seba, a vtedy uvidíme mnoho zlého vo vlastnom srdci a staneme sa pokornejší. Blahoslavený je človek, ktorý prosí o odpustenie svojich hriechov, a jazyk používa na slávu Boha! Amen.
 

<< < 1 2 3 4 5 6 7 > >>

Najčítanejšie


  1. Karol Labaš: S čím sa Richard Raši verejne nechváli 3 376
  2. Maroš Chmúrny: Vydierač a nové sako pre Pellegriniho 2 756
  3. Elena Antalová: Marečku, už mi pero nepodáte... 1 900
  4. Martin Ondráš: Druhé smutné prvenstvo. Minister sa ľudom vyhráža súdom. 1 544
  5. Miroslav Lukáč: Fico riadil SMER ako hadiu farmu. Iba nerozoznal hada od hadice. Jedovatých od škrtičov. 1 416
  6. Simona Kyselicová: Ako som začala predávat' medovníky v zahraničí || Život v Nórsku 1 372
  7. Karolína Olšavská: Dve sestry alebo Kam môže dospieť zlo zasiate rodičmi 1 286
  8. Jozef Drahovský: Spoločnosť Orange zrušila lokalizačnú službu pre verejnosť 1 202
  9. Adrián Vološin: Lockdown funguje, plošný nezmysel bol zbytočný. 895
  10. Michal Porubän: Senzácia : O poslanca Ľuboša Blahu prejavil záujem Oxford,Harvard a aj Princeton ! 769

Rebríčky článkov


  1. Emma Chládecká: Evanjelium v skratke
  2. Marta Medzihradská: Banskobystrický kultúrny bod zlomu
  3. Andrej Hossa: Ako ušetriť pri výbere podlahy?
  4. Martin Konečný: Zlozvyky, zvyky a rutina (I.)
  5. Ivan Čarnogurský: STARÉ SLOVENSKO A NOVÝ PREZIDENT USA
  6. Andrej Hossa: Ako vylepšiť interiér vášho automobilu?
  7. Miriam Studeničová: Znepokojujúce výskumy Benjamina Lieberta
  8. Štefan Vidlár: Halušky v mléčáku
  9. Peter Biščo: Hlas sa stále vyhráža ráznymi krokmi.
  10. Marian Vojtko: Nedeľné ráno...


Už ste čítali?